Story svadobné šaty

Maťu poznám päť rokov, za celú tú dobu som ju v sukni nevidela a vlastne ani netuším, či nejakú sukňu vlastní. Ani ma len nenapadlo, že by sa chcela svadbiť v šatách. Stále som mala predstavu, že to bude kostým. Možno aj preto, že jej bruško sa neustále zväčšuje a výber šiat sa mi zdal komplikovanejší ako tehošské gate na gumu. Maťa ma prekvapila (a asi nebudem jediná) a rozhodla sa pre šaty, podľa vlastných slov „aspoň raz v živote“. Ani jednu z nás nebaví behanie po obchodoch, takže po krátkej sondáži, bol vybraný JEDEN svadobný salón, kde sa mali ísť šaty omrknúť. Dohodli sme skúšku a v daný deň sme sa dostavili.


Po príchode sa nám začali hneď venovať dve dámy, z toho jedna očividne majiteľka a druhá nevestovská asistentka. Úvodné formalitky, kávička, čajíček, tuto tamto, pohodlíčko. Prvý dojem very gut. Nachystaných bolo niekoľko druhov šiat, z ktorých sme hneď vyradili také tie klasické tortové nevestovské a vzhľadom na pokročilé tehotenstvo nevesty aj korzetové. Šup ho teda do kabínky.

Maťa v šatách bola naozaj nezvyklým úkazom a tak mi chvíľu trvalo kým som si zvykla. Najviac jej svedčali jednoduché šaty strihu gréckych žien zapaľujúcich oheň pri olympijských hrách.
Počas skúšania okolo nás salónlady rotovala so samým „ách, óch, veľmi dobre…“. Usilovne nevestu presviedčala na vyskúšanie korzetových a náš argument, že korzet na takom pupíku už nebude vyzerať dobre, odbila slovami „Veď to nemusí byť úplne zašnurované…“.
No neurob jej radosť?! Nevestu sme spoločnými silami nasúkali do korzetu. Ja osobne, ostatne Maťa tiež, som sice presvedčená, že korzet určite nebol určený na šnurovanie od pazuchy k pazuche, ale pani mala hneď riešenie. „Podložíme látočkou“.
S nevestou sme na seba žmurkli a bolo nám jasné, že korzetové NAOZAj nie.

Jej fanatická iskra v oku ma teleportovala o pár rokov dozadu a pripomenula mi, ako som si v inom salóne skúšala svadobné šaty ja a salónlady ma presviedčala „Ako vám len pristanú!“. Dôsledne ignorujúc fakt, že v sukni vyzerám ako príliš natlačená jaternica a gombíkovú dierku a gombík delí neprekonateľných päť centimetrov, ktoré som ani pri maximálnom stiahnutí brucha nedokázala presvedčiť aby sa spojili. Elegantne mávla rukou. „To zamaskujeme stužtičkou. Záloha je iba 50%. Poprosím Vás k pokladni.“ a so slovami „No tie vám ale pristanú!!!“ odplávala k druhej neveste.

Keď sme teda korzetové definitívne vyradili, prišli na rad topánky a s nimi aj prvá, pre salónlady vážne nepochopiteľná vec. Vypočuli sme si, že „nevesta opätky mať musí, veď ako by to vyzeralo, keby bola taká malá?“. Čím nám bolo naznačené, že 164 centimetrová nevesta = záhradný trpazlík.
Údiv, že opätok fakt nebude a tým myslíme, že nebude ani päťcentimetrový, ani trojcentimetrový, salónlady prestala analyzovať až po rezolútnom vyhlásení nevesty: „Nebude a hotovo!“.
V snahe o zachovanie dobrej nálady sme s Maťou začali vážne uvažovať o svadobnej obuvi v alternatíve klasických jarmiliek, kde presadzovala variantu s trikolórou. Salónlady obchádzali mrákoty.

V duchu očakávania štandardnej nevesty ponúkali všetky možné služby (tak to má aj byť). Lenže ponúkali s takou vervou, že sa nám obom začali oči prevracať. Vystrojenie (uf, sme sa dozvedeli, že to má aj takýto oficiálny názov), sú očividne zvyknutí prežívať dramatickejšie a naše „navliecť šaty a šmitec“ nebolo v súlade s obchodnou politikou. S vystrojovaním družičiek, matiek, krstných a ďalšieho komparzu sa salónlady so smútkom v očiach rozlúčila po Matinom: „Nech si obečú čo chcú, čo ja sa mám do toho starať?“.

Ďalšie prišli na rad pierka. Naša predstava bola jasná, v jednoduchosti je krása a aj tak je to iba formalita, takže žiadne hogo-fogo, ale iba niečo easy a cheap. Dostali sme k dispozícii vzorky. Proti gustu žiaden dišputát, ale náš štýl to rozhodne nebol. Salónlady presadzovala variantu, že pierka sú prideľované podľa dôležitosti operených osôb, takže tuto-tamto-takto a už z toho boli 4 rôzne veľkosti a materiály. „To nemôžete mať všetky rovnaké, veď ako by to vyzeralo?“. Nakoniec sme zistili, že pierka vyrába jej sestra – hneď bolo jasné odkiaľ vietor fúka. No nič, nechali sme ju nech nám ešte niečo predvedie a už sme kukali na katalógy s kyticami.

Dozvedeli sme sa, že okrem kytice pre nevestu a pierka pre ženícha naozaj nutne potrebujeme aj kytice pre rodičov, výzdobu auta, obradnej siene, výzdobu hlavného stola a stola pre hostí. Všetko samozrejme asolutamente zladené. Po prezvedení sa, akú farebnosť si predstavujeme nám však salónlady oznámila, že to bude problém. „Prečo chcú všetci oranžovú? Pche.“ Odfrknutie. „Oranžová a zelená sú úplne najnedostatkovejšie farby a pochybujem, že v týchto farbách pre vás niečo zoženieme.“
Výzdoby sme hneď zamietli, nakoľko to bolo vyriešené v rámci prenájmu žúrovacej miestnosti. Kytice pre rodičov? Na svadbe je vždy toľko kvetov od blahoželačov, že túto formalitu si bezproblémovo odpustíme. Okrem svadobnej kytice a ženíchovho pierka sme nechceli teda nič ďalej dohadovať. Kameň úrazu nastal, keď sme povedali našu predstavu – lisianthus a frézie. Salónlady nepoznala ani jedno, ani druhé.

Mati aj mne už bolo jasné, že z tohto salúnu nič nebude a tak sme sa začali naozaj výborne baviť. Bavili sme sa až tak dobre, že pri opätovnej zmienke o výzdobe na auto sme obe vyhlásili, že na aute bude sedieť bábika (určite tú kočku s ohýbacími nohami poznáte zo socíkovskej výzdoby). Salónlady mlela z posledného a stále sa nás snažila silou mocou presvedčiť na jej, predsa len o niečo štandardnejšiu variantu celého svadobného dňa.

V jednej veci s ňou ale musím súhlasiť. Keď nad nami s divadelným zalomením rukami prehlásila „Ale veď na Vás nič nezarobím“, mala na 100% pravdu. Nič na nás nezarobí. Presunuli sme sa do druhého salónu, kde sa v prvom rade zaujímali o NAŠE priania a NAŠE predstavy.



Po návšteve salónu bol výber vizážistky hotová malina. Skúšku máme už za sebou – Maťa v make-upe bola ešte väčší úkaz ako Maťa v svadobných šatách. Čo vám budem popisovať, Olívia z Mati za hodinu a pol urobila iného človeka.
Teraz intenzívne zháňame svadobné škrpále – biele pohodlné balerínky. Ak o nejakých viete, ozvite sa.

2 komentáre to “Story svadobné šaty”

  1. Beata píše:

    Tak tento článok je premilený. Po obsahovej i štylistickej stránke :)))) Nech vyjde svadobný deň na jednotku s hviezdičkou :)))

  2. nevesta píše:

    Aj tehotenské svadobné šaty sú krásne. Prestrihnuté pod prsiami sú najvhodnejšie.

Vyjadri sa, napíš komentár